5. kapitola

18. august 2012 at 11:49 | Lulu |  Príbeh: Zlo alebo dobro?
Ahojte :) Nová kapitola ZaD? je tu :) A asi som to s tým rýchlym písaním tohto príbehu zakríkla, teraz zas neviem ako pokračovať :/ Ale som pevne rozhodnutá, že tento príbeh musím dotiahnuť minimálne na 20 kapitol! A začala som písať nový príbeh :D Nwm prečo furt píšem nové a nové... zlý zlozvyk :D Mala by som sa ho čo najskôr zbaviť, lebo zle dopadnem :D
Inak prajem príjemné čítanie a zanechajte krátky koment, prosím :)


5. kapitola

Tmavovláske od prekvapenia vyrazilo dych, prudko sa otočila, čím cudzie ruky spadli z jej tváre a ona sa mohla pozrieť na pôvodcu tých rúk. Mala tušenie, kto by to mohol byť, ale neverila, že je to naozaj tá osoba.
Pred Keisy stálo vysoké a štíhle červenovlasé dievča so šibalským úsmevom na pekne tvarovaných a plných perách. Čierne priliehavé tričko a tmavomodré kraťasy na ňu absolútne sadli a zvýrazňovali jej dokonalé krivky.
"Car? Si to naozaj ty?"
"Poznáš snáď inú Carmen?" Úsmev vystriedal úškrn.
"Ja nemôžem uveriť, že si to naozaj ty!" zvýskla Keisy, čím zaujala pozornosť všetkých z partie. Čoskoro sa u Carmen všetci zhŕkli a veľmi zvedavo jej kládli toľko otázok, že Carmen stíhala odpovedať len možno štvrtine z nich.
"Čo keby sme zašli na pizzu?" navrhla po chvíli Keisy úplne od veci.
"To je dobrý nápad. Som hladný ako vlk," zareagoval Nate pri slove pizza.
"A nedoplatíme sa," doplnila Isabel so smiechom.
"Veru tak," súhlasila Phoebe.
"Ha-ha, veľmi smiešne," ironicky prehodil Nate.
"Ja som myslel, že ty rád vtipkuješ," zapojil sa aj Dick s úškrnom.
"Choďte do riti," zahrešil Nate.
"Tak kam pôjdeme?" spýtala sa Carmen celá šťastná, že už nie je dnešnou zaujímavosťou číslo jeden.
"Na pizzu," rozhodol Jeffrey.

Nicole vstúpila do kuchyne, rovno zamierila ku jednej zo skriniek, z ktorej si vzala musli tyčinku a už sa aj chystala na odchod.
Pán Hart, ktorý sedel za stolom popíjajúc kávu si odkašlal, položil noviny na stôl a upriamil svoj pohľad na Nicole. "Kam si berieš tú tyčinku?"
"Kam asi?" spýtala sa Nicole, ale pánovi Hartovi jej odpoveď nestačila a tak dodala: "Do izby, predsa."
"Ani nápad. Buď si sadneš za stôl a zješ ju tu alebo ju vráť pekne krásne na miesto," prikázal pán Hart s vážnym výrazom na tvári.
"A nie je to jedno?"
"Nie, Nicole, to nie je jedno. Podľa tohto vidno, že nepoznáš ani základy slušného správania aj keď sme ťa ich učili," krútil hlavou pán Hart.
"Keď myslíš," zamrmlala Nicole a vrátila tyčinku do skrinky. "Spokojný?" obrátila sa na otca.
"Vyprosím si, aby si so mnou hovorila týmto tónom," napomenul ju pán Hart.
Nicole už ale nebolo. Nazula si žabky, otvorila vchodové dvere a zakričala na celý dom: "Idem von!"
Tresla dverami a dala si záležať na tom, aby bol zvuk dosť hlasitý. A podľa reakcie otca usúdila, že sa jej to vydarilo, lebo za ňou zahučal: "Nicolette Hartová, okamžite sa vráť dnu!"
Ona aj napriek príkazom pokračovala v ceste po chodníku a bola so sebou nadmieru spokojná.

* * *

"To už nič nezostalo?" spýtal sa zdesene Nate pri pohľade na šesť prázdnych škatúľ od pizze.
"Nebodaj chceš ešte jednu," podpichol ho Jeffrey, ktorý práve dojedal posledný kúsok z pizze Hawai.
"Veď si zjedol celé dve pizze, tak ako môžeš byť ešte hladný?" namietla Isabel.
"Ani môj pes nezje za týždeň toľko čo ty za deň," prehodila Keisy.
"Teraz sa tu všetci dohadujte o tom, aký má Nate veľký apetít," utrúsila Carmen ironicky. "Dôležitejšou otázkou je, kto to všetko zaplatí, pretože ja mám akurát tak cent."
"Sesternička, kedy ty máš niečo viac ako cent?" zasmial sa Dick.
"Ja mám päť eur," ozvala sa Lucy.
"Desať."
"Pätnásť."
"Predané!" skríkol Jeffrey a vypukol v hlasitý smiech.
Keisy sa priblížila k Natovmu uchu a pošepla mu: "Nepil, že?"
"Pokiaľ viem, tak nie," odvetil jej Nate tiež šeptom. "Ale u Jeffa nikdy nikto nevie," pokrčil ramenami.
Tmavovláska sa zahľadela do diaľky, keď vtom jej vyrazila do spánkov bolesť rovnajúca sa tisíckami pichliačov. Omámená bolesťou si začala trieť spánky, ale bolesť to neutlmilo.
Z ničoho nič na ňu začala padať únava. Nevedomky zatvorila oči a hlava sa jej začala hojdať zo strany na stranu až sa napokon na niekoho zvalila. Nechcelo sa jej roztvoriť viečka, aby zistila na koho a tak sa rýchlo poddala spánku, v ktorom bolesť neexistovala.

* * *

Slnko sa práve stratilo za obzor. Nicole sa však ďalej vytrvalo a bezcieľne túlala po rôznych prázdnych uličkách. Domov sa jej vôbec nechcelo ísť, ale zas nemala ani náladu na Ashley či Chrisa.
Rodičia jej už fakt liezli na nervy s tým, ako z nej chcú mať slušnú slečnu. Mali by to už konečne pochopiť. Z Nicole nikdy, ale nikdy nebude slušná slečna a na tom sa nikdy nič nezmení.
Sklonila hlavu a chvíľu sa pozerala na svoje žabky. Ďalej kráčala aj so svojou nie moc dobrou náladou. Znova sa cítila taká sama aj keď v skutočnosti sama nebola. Má predsa Ashley a Chrisa, naozajstných kamarátov, to je viac ako si obyčajný človek môže priať. Lenže ona sa nikdy nebrala ako obyčajný človek. Vždy bola výnimočnejšia ako ostatní a bola s tým oboznámená. Ale teraz sa postupne dostáva na hladinu obyčajných ľudí a jej výnimočnosť klesá.
Prečo sa to deje práve teraz, keď musím byť silnejšia ako inokedy?
Hneď po tejto myšlienke jej telom prešiel elektrický prúd ako zásah blesku a ona sa z ničoho nič ocitla na zemi. Nad ňou sa ktosi skláňal, ale videla len čierny obrys postavy. Vlastne chalana. Svetlo z pouličnej lampy sa k nej dostalo len tlmene, keďže mu cestu blokoval on.

Nútene zdvihla ťažké viečka a pokúsila sa začať vnímať okolie okolo seba. Videla len zahmlene a všetko sa jej pred očami točilo ako na kolotoči. Zamrkala, dúfajúc, že hmlu spred očí odoženie, ale nestalo sa tak.
"Keisy," povedal ktosi nežne a stisol jej ruku. Bolo to len nepatrné gesto, ale Keisy neskutočne pomohlo. Pokúsila sa na tvári vytvoriť úsmev, no podaril sa jej len silený úškľabok. Vždy lepšie ako nič, pomyslela si Keisy namáhavo.
"Odpočívaj," poradila jej osoba sediaca po jej boku. Neuvedomila si, kde je, až pokým pod sebou nezacítila čosi mäkké - pravdepodobne matrac. A matrac má veru ďaleko od tvrdých drevených lavíc v pizzerii.
"Môžem tu s ňou na chvíľu ostať?" obrátila sa osoba na niekoho, kto práve vstúpil do izby.
"Jasné, ale nie dlho, potrebuje si odpočinúť," odvetil zas iný hlas. Dvere sa potichu zatvorili.
Na svojom líci pocítila studený dotyk, privrela viečka od blaženosti a znova sa nechala unášať prúdom pokojného spánku do ríše snov.

"Prepáč. Naozaj ma to veľmi mrzí," jachtal chalan skláňajúci sa k Nicole s natiahnutou rukou.
"To je v pohode," odvetila Nicole ešte stále otrasená.
Išla sa zodvihnúť z prepáleného asfaltu, ale zatackala sa a keby ju chalan nezachytil, istotne by spadla znova na zadok.
"Ďakujem."
"Neďakuj. To predsa ja som do teba omylom vrazil," usmial sa chalan.
Nicole si ho konečne pozorne prezrela. Hnedé vlasy mu viali v slabom teplom vetríku a občas sa mu i nahrnuli do tváre. Tvár zdobia orieškovohnedé oči a plné pery sa na ňu usmievali. Jamky v lícach - ktoré sa zviditeľnili, keď sa usmieval - má také nádherné, že Nicole neodolala pokušeniu a takisto sa na neznámeho chalana usmiala. Oblečené mal čierne tričko, čierne šortky a čierne topánky značky Adidas.
"Som Nick," predstavil sa chalan.
"Nicole. Ty si tu nový, nie? Na tunajšiu školu nechodíš," nadhodila Nicole sebavedome.
"Som tu len na návšteve," povedal Nick.
"Aha a ako dlho zostaneš?" zaujímalo Nicole.
"Zajtra odchádzam."
Nicolina tvár posmutnela a kútiky úst jej ovisli. Takže ho vidím prvý aj posledný krát, pomyslela si sklesnuto.
"Ale neboj, ešte sa stretneme," ďalej sa usmieval Nick.
Tmavovláska zostala zarazene stáť. "Áno?" spýtala sa neveriacky.
"Určite," súhlasil Nick a keď Nicole žmurkla, čo mohlo trvať sotva sekundu, už pred ňou nestál. Začala sa obzerať okolo seba, ale nikde nikoho. Nesnívalo sa jej to náhodou?

* * *

Stála na mieste a snažila sa ignorovať všetky tie emócie, ktoré okolo seba cítila a ktoré ju trhali na malilinké kúsky ako keď rozzúrený pes, v tom lepšom prípade, trhá šatstvo.
Cítila okolo seba všetky emócie: hnev, strach, radosť, smútok, dôvera, znechutenie, očakávanie, prekvapenie a mnohé iné.
Hádali sa medzi sebou o to, ktorá emócia vypláva na povrch ako prvá, ale žiadna nechcela ustúpiť. Zrejme nepoznali príslovie: Múdrejší ustúpi.
Keisy išla zo všetkých tých emócií prasknúť hlava, nedali sa zniesť. Teraz vedela pochopiť, ako sa asi cítia empati.
Prijmi ich! kázal jej vnútorný hlas.
Odstrkuj ich! protirečil mu druhý hlas.
Nevedela sa rozhodnúť, ktorý hlas má počúvnuť. Už ich odstrkovala a cítila akurát bolesť. Nakoniec počúvla prvý hlas a snažila sa emócie prijať. Pokúsila sa ich stíšiť, upokojiť ich.
A bolesť na jej prekvapenie... zmizla. Emócie sa prestali hmýriť, prestali sa hádať. Pekne postupne sa dostávali na povrch a Keisy ich mohla riadiť, ale aj nemusela. Bolo to na nej, či chcela alebo nechcela. Bolo to jej rozhodnutie.

Dievča na posteli bezvládne neležalo, ale stále sa mykalo a po tele jej stekali kvapky potu, ktorý pokrýval celé jej telo. Prudko oddychovala, ale hore ešte nebola.
Pani Jonesová sa dotkla jej čela a keď okúsila, aké je horúce, priložila naň studený uterák. Následne vzala do rúk teplomer a zmerala dcére teplotu.
O chvíľu teplomer zapípal a pani Jonesová sa naňho pozrela. 41,7°C, hlásil teplomer. Úľava sa nedostavila. Keisy mala teplotu ešte vyššiu ako pred hodinkou a stále narastala.

 

Be the first one to judge this article.

Poll

Kto je vám sympatickejší?

Keisy
Nicole

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement

Tento blog podlieha autorským právam.