7. kapitola

7. september 2012 at 13:30 | Lulu |  Príbeh: Zlo alebo dobro?
Nazdar :) Škola sa už začala, no comment. Na blog.cz urobili nejaké zmeny v rubrikách a mne teraz v nich nejde nič zmeniť! Do hája, nemôžem ani rubriku presunúť, ani ju vymazať, ani premenovať, proste nič! Nemá niekto nejakú radu? Ani rubriky sami o sebe sa mi nezobrazujú :/
No, na dnes tu pre vás mám novú kapitolu ZaD? :) Nejako som sa u tohto príbehu zasekla, ale budem sa snažiť nejako to vyriešiť... Užite si kapitolu(ak to pôjde) a nezabudnite na koment :)


7. kapitola

Pri páde zo seba nevydala ani hláska - hrdlo mala od strachu stiahnuté na úzku štrbinku.
Horúce slzy sa jej rinuli z očí ako dva tenké potoky. Vedela, že tento pád nemá šancu prežiť. Už nikdy neuvidí svoju otravnú sestričku, milovaných - aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá - rodičov, Chrisa, Ashley...
Chris. Ako sa asi bude cítiť, keď zistí, že som zomrela? Aj keď si to bála pripustiť, ale po tom, čo jej Ashley prezradila, sa na Chrisa už nepozerá rovnakými očami ako predtým. Až teraz si konečne priznala, že ju Chris svojím spôsobom priťahuje, keď je neskoro.
Zhlboka sa nadýchla v očakávaní, že jej zostáva ešte pár sekúnd života. A vtedy si spomenula na Nicka. Telom jej prešiel vzrušený záchvev a ona sa divila, že len pomyslenie na jeho meno na ňu takto pôsobí.
Približujúce skaly už boli takmer na dosah a Nicole si to veľmi dobre uvedomovala. Bola už zmierená so svojou smrťou, ale jej telo sa priečilo. Vnútornosti sa v nej pohybovali veľmi rýchlo, pričom na seba tlačili - bolo jej z toho na vracanie.

Pozoroval ju z jednej skaly, na ktorej stál. Srdce mu splašene bilo, oči planuli ohňom od vzrušenia a vlasy povievali v slabom vánku.
Čakal, kým sa mu na vlastné oči potvrdí jeho teória. Lenže aj keď už bola príliš blízko skál, nič magické sa stále nedialo a on si začal robiť starosti. No tak, urob niečo, prikazoval jej v duchu.
I na diaľku cítil jej strach, vznášal sa všade naokolo a nedal sa prehliadnuť. Strach by mal predsa uvoľniť jej schopnosti, premýšľal. Tak prečo sa, dopekla, nič nedeje?
Odrazu sa však čosi stalo. Čosi, čo ani on sám nečakal. Z padajúcej Nicole sa behom desatiny sekundy stala Nicole v bubline, ktorá sa skladala z vody samej. A smer jej pádu sa zmenil. Teraz padala priamo do rozbúreného mora.
Začal si trieť čelo. Vodu mala mať v moci predsa tá druhá - nejaká Kayli alebo tak nejako sa volala. Žeby Nicole ovládala vzduch a vodu a tá Kayli zem a oheň?
To nie je možné. Proroctvo predsa hovorí, že jedna má mať v moci vzduch a oheň a tá druhá zem a vodu. Čo sa zmenilo?
Premýšľal, no nič ho nenapadlo. Naštvane dupol nohou a vzápätí opľul povrch skaly. Celé storočia čakám na deň, kedy sa narodia a keď ten deň príde, tak musím počkať ešte šestnásť rokov a aj keď tých šestnásť rokov prešlo a je ten správny čas, zistím, že je niečo inak?!
Tak hlboko bol ponorený do vlastných myšlienok, že si ani nevšimol, že Nicole je už dávno pod vodou. Na hladine zbadal kruhy, podľa ktorých vedel presne určiť, kam Nicole dopadla.
Kašľať na proroctvo staré ako svet, veď je v podstate nepotrebné. Aj keď v jednom by mohlo mať pravdu. Ak vraví, že Nicole je tá pravá, nemýlia sa.

Nápor vetra ju odhodil priamo do mora. Voda sa rozvírila - všade plávali drobné bublinky vody, cez ktoré nevidela. Do očí jej vnikla slaná voda, ktorá jej ich rozdráždila k štípaniu.
Hneď ako ju oči už tak veľmi neštípali a bublinky sa vytratili, pokúsila sa Nicole vyplávať na hladinu, aby zistila, kde je najbližší breh. Po prvom pokuse zistila, že to nebude také ľahké - svaly ju odmietali poslúchať.
Pomaly jej dochádzal kyslík a tak už nemohla strácať čas zbytočne. Chtiac-nechtiac rozhýbala stuhnuté svaly a namáhavo sa dostala na hladinu. Neubehlo ani päť sekúnd a znova sa ocitla vo vode. Zásah prichádzajúcej vlny jej vytlačil z tela všetok kyslík.
Začala klesať k dnu a ona s tým nemohla nič robiť. Zemská príťažlivosť bola silnejšia ako Nicolina vôľa. Viečka jej začínali oťažievať, no Nicole sa ich snažila udržať čo najdlhšie otvorené. Vyčerpávalo ju to, ale nemienila sa vzdať.
Klesaním sa farba vody menila na čoraz tmavšiu. Nicole žmúrila do tmy, ale aj tak nič nevidela. V krku ju začínalo neznesiteľne páliť a bolesť sa stále stupňovala. Takúto smrť som si nepredstavovala, pomyslela si predtým, ako zatvorila obe viečka a upadla do bezvedomia.

* * *

Dievča na posteli sa prevrátilo na bok, objalo plyšového medveďa a niečo nezrozumiteľne zamumlalo. Otvorila svieže sivomodré oči a pohľadom spočinula na digitálnych hodinách, ktoré ukazovali čas 9:41.
Odkopla perinu do neznáma a nohy prehodila cez posteľ na drevenú dlážku a ostala na posteli sedieť. Ponaťahovala sa a zívla. Cítila sa... dobre. Ba viac ako dobre.
Obzrela sa ponad plece na veľkú posteľ, ale svojho spoločníka na nej nenašla. Dvere boli pootvorené, tak zrejme je už na prízemí a obsmŕda v kuchyni.
Vstala a z police v kúpeľni si vzala červenú gumičku, ktorou si okamžite stiahla vlasy do chvosta. Keď sa vrátila do izby, ucítila ten zatuchnutý vzduch, ktorý tam panoval a hneď aj otvorila balkónové dvere dokorán. V nočnej košeli s obrázkom zajačika, ktorý chrúme mrkvičku vyšla na balkón a oprela sa rukami o kovové zábradlie.
Pohľad jej kĺzal po oblohe až k záhrade pod ňou. Pekne udržovaná zelená tráva, po krajoch rôzne druhy kvetín a kamenný chodníček. Pani Jonesová si jednoducho potrpí na svoju záhradku.
"Vidím, že ti je už lepšie."
Keisy sa prekvapene strhla a otočila o stoosemdesiat stupňov a v tej chvíli pohliadla do sivých úprimných očí.
"Čo... čo tu robíš?" koktala.
"Prišiel som ťa len pozrieť. Tvoja mama ma pustila," odvetil Nate.
"Aha."
Nastalo hrobové ticho. Keisy mala odrazu hlavu vygumovanú a slová sa jej zasekli kdesi v hrdle. Preboha, veď tu stojí pred ním len v nočnej košeli!
Rukou si poškrabala zátylok a snažila sa z tejto situácie nejako vykrútiť. "No... ehm..."
Nate vyzeral tiež trochu nesvoj. "A ako sa cítiš? Včera si všetkých trochu vydesila."
"Už je mi lepšie," vysúkala zo seba. Naprázdno preglgla a chrapľavo dodala: "Asi som len prechladla, keď som išla domov z plávania."
"Hej, asi áno," zamrmlal Nate. "No... už by som asi mal ísť. Uvidíme sa v škole."
Keisy prikývla a keď Nate zmizol dverami jej izby, hlasito si vydýchla. Vstúpila do izby a zvalila sa do svojho kresla. Neviem, čo budem robiť, ak vždy, keď sa ocitnem s Natom osamote, bude moje telo naňho reagovať podobným spôsobom, pomyslela si s povzdychom.

* * *

"Ale mami!"
"Nemienim sa o tom dohadovať, Keisy. Do školy jednoducho nepôjdeš a bodka," rázne ju odbila pani Jonesová v nedeľu večer.
"Veď mi už nič nie je!" namietla Keisy, no vedela, že keď sa jej mama zatne, nič ju nepresvedčí o opaku.
"Povedala som nie, Keisy. A mám prácu," ukázala na kúpeľňu.
"Urobím čokoľvek, ak mi dovolíš ísť zajtra do školy," skúsila to ešte raz.
"Nie."
"Prosíííím," prosíkala a uprela na mamu psie očká.
"V žiadnom prípade."
Keisy zvesila plecia a nešťastne sklonila hlavu. Pobrala sa do izby, kde sa uvelebila na posteli a v náručí stískala plyšového medveďa. Ak zajtra nepôjde do školy, zmešká Natov prvý deň školy v druhom polroku. Nebolo potrebné, aby tam bola, ale ona tam chcela byť. Ale nemôže.
Pevne stisla viečka k sebe. No a čo, že tam nebudem? Utorok je tiež deň. Táto odpoveď ju však neuspokojila.
"Keisy! Máš návštevu!" zakričala na ňu zdola pani Jonesová.
Prekvapene zažmurkala. Zrejme si na chvíľu zdriemla. Tackavo vyšla z postele berúc schody po dvoch a premýšľala, kto by to asi tak mohol byť. Ako prvý jej zišiel na um Nate, ale toho hneď vyškrtla - už ju dnes navštívil a pre ďalšiu návštevu nemá žiaden dôvod.
"Lynn?" zostala zarazene stáť na poslednom schode. Ju tu vôbec nečakala. "Čo tu robíš?"
"Ahoj," usmiala sa na ňu Lynn. Na jej riedke svetlé vlasy popretkávané tmavohnedými pramienkami dopadalo oranžové svetlo zo západu slnka. "Dopočula som sa, že si chorá alebo... bola si. Ako ti je?"
"Dobre, ďakujem za opýtanie. A kto ti to povedal?"
"Asi to bude znieť bláznivo," váhala Lynn.
"S bláznivými vecami mám skúsenosti," zasmiala sa tmavovláska.
"Áno?" zdvihla obočie Lynn. "Napríklad?"
"Mávam bláznivé sny." A desivé, dodala v duchu.
"Hm. No, mne to povedali, ehm, hviezdy," zamrmlala svetlovláska.
"To neznie až tak bláznivo. Nejdeme von? Teda, na našu záhradu. Večer tam býva pekne a vidieť z nej perfektne na hviezdy," žmurkla na ňu Keisy.
Lynn prikývla a nasledovala Keisy až k záhradnej hojdačke, na ktorú sa obe posadili. "Máte peknú záhradu."
"Povedz to mojej mame a od šťastia nebude o ničom inom hovoriť ďalší mesiac," ukazovákom jej pohrozila Keisy.
"Dík za varovanie."
Vtom Lynn upútal pozornosť kameň na Keisinom krku. Ukázala naň prstom. "To je ametyst, že?" spýtala sa.
Keisy prikývla. "Nosím ho takmer stále."
"Môžem sa naň pozrieť?"
"Jasné." Keisy si odopla náhrdelník a vložila ho do dlane Lynn.
Chvíľu ho skúmala a prezerala z každých strán, až ho napokon vrátila Keisy. "Máš ho na sebe aj v noci?"
"Áno, prečo?"
"No, že je dosť možné... Niekde som čítala, že ak je ametyst kameň tvojho znamenia, môže sa cezeň s tebou niekto spojiť - niekto blízky alebo... mŕtvy. Len ma to tak napadlo. Ktovie, či je to vôbec pravda," premýšľala Lynn nahlas.
Keisy sa zachvela, no nie od zimy. "Je to zaujímavé, ale ja moc neverím na takéto veci," hlas sa jej pri poslednom slove zlomil.
"To je v pohode, len ma to tak napadlo," zachraňovala situáciu Lynn. Potom sa zhlboka nadýchla. "Myslím, že by som už mala ísť. Maj sa." Zdvihla sa z hojdačky a zamierila preč.
Keisy tam ešte chvíľu sedela a premietala si v hlave to, čo jej Lynn povedala o ametyste, no napokon pokrútila hlavou a odišla dovnútra.

* * *

"Dnes ráno v Meachtowne neďaleko Thendarského cintorína sa vymýšľanie mladých tínedžerov zmenilo na nešťastný pád šestnásťročnej Nicolette Hartovej z útesu priamo do oceána. Náš zdroj hovorí, že pri páde utŕžila len malé zranenia - doktori nevedia, ako je to možné. Zjavne mala šťastie alebo sa stal zázrak. Rodičia maloletej..."
Stíšil zvuk na televízore, no nevypol ho. Po tomto si bol už celkom istý, že Nicole je tá pravá. Tá, ktorá nakloní rovnováhu medzi dobrom a zlom. Tá z proroctva. Trochu ho ale prekvapilo, aká mocná táto čarodejnica je. Asi najmocnejšia... s akou sa kedy stretol, pokiaľ mu pamäť slúži. A všetka tá moc bude jeho.
"Oplatilo sa čakať všetky tie storočia," zamrmlal si pre seba. Na tvári sa mu roztiahol diabolský úsmev, ktorý venoval Nicolinej fotke na obrazovke, kde ešte stále pekná blondína čosi bľabotala o tejto "nehode".
"Zlo má konečne nádej na výhru v boji proti dobru," povedal zlomyseľne a vypol televízor bez akéhokoľvek pohnutia.

6. kapitola | 8. kapitola
 

Be the first one to judge this article.

Poll

Bol/a si tu?

Klik ;)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement

Tento blog podlieha autorským právam.