Ivana Dobrakovová - Prvá smrť v rodine

29. december 2015 at 14:55 | Lulu |  Recenzie kníh
Autorka: Ivana Dobrakovová
Názov: Prvá smrť v rodine
Originálny názov: Prvá smrť v rodine
Séria: -
Diel: -
Vydavateľstvo: Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT
Rok vydania: 2009
Počet strán: 165

Anotácia:
Debutová zbierka príbehov, v ktorých dominujú medziľudské vzťahy, predovšetkým intímne vzťahy milenecké a rodinné, najmä komplikovaný vzťah dcéry s otcom. Hrdinkou príbehov je mladé dievča, ktoré musí čeliť komplikovaným životným situáciám. Dôležitými a často sa opakujúcimi motívmi sú telo, jeho premeny, ba až popieranie vlastného tela, duševné poruchy, smrť či sexuálna a sociálna fóbia. Poviedky plné napätia a tajomna sa často končia prekvapivou pointou. (zdroj)


Obálka: Je nevýrazná, v kníhkupectve by som si ju asi ani nevšimla.

Môj názor:

Ku knihe ma priviedla moja krstná mama, ktorá ju dávnejšie čítala. Priznám sa, že som ju čítať neplánovala, ale kto ma lepšie pozná, vie, že mám slabosť pre knihy riešiace tému psychických porúch. Už nejaký čas hľadám takú, ktorá by sa venovala obzvlášť sociálnej fóbii (najviac sa jej zatiaľ priblížila kniha Fangirl a Kruh), takže po prečítaní anotácie nebolo ďalej o čom rozmýšľať, musela som sa do nej pustiť.

Ako prvé som si všimla, že autorka má veľmi špecifický štýl písania, ktorý nemusí sadnúť každému. Používa síce jednoduché vety, ktoré však čiarkou naťahuje do čo najdlhších a tiež píše priamu reč bez úvodzoviek, čo na mňa pôsobilo dosť rušivo. S ničím podobným som sa doteraz nestretla a hoci oceňujem, že autorka chcela trochu vybočiť z radu a písať trochu inak alebo možno len je to jej bežný spôsob písania, no mne to pri čítaní dosť prekážalo.

Hovorili si vtipy, ktorým nerozumela, a spomínali udalosti, ktoré nezažila. - str. 91

Ako som už spomínala, anotácia ma presvedčila, že si knihu chcem prečítať. Ale keď som sa začítala do prvej z poviedok, hovorila som si: čo má toto, dočerta, znamenať. Tento pocit pretrvával viac-menej počas celej knihy. Ničoho, čo mi nasľubovala anotácia, som sa nedočkala. Miesto toho som sa nudila, kniha si nedokázala udržať moju pozornosť a myšlienky mi v jednom kuse lietali kade-tade.

Pri niektorých poviedkach som sa cítila, akoby som čítala poéziu - aj keby som si ju prečítala tisíckrát, aj tak by som nevedela, čo tým chcel básnik povedať. Niektoré mi prišli vyslovene zbytočné, bez hlbšieho zmyslu alebo sa mi zdali neukončené, akoby sa autorka počas myšlienky rozhodla skončiť a nechať to tak, bez pointy. Akoby si každý mal domyslieť sám, čo sa potom udialo a to mne ako čitateľovi nebolo po chuti.

Na spiatočnej ceste si veľa premýšľala a zmocnil sa ťa pocit, že od skončenie strednej školy si len tak prežívala, zo dňa na deň, zrazu si si s nástojčivosťou uvedomila, že takto to už ďalej nejde, troska, odpad, white trash, že musíš niečo urobiť so svojím životom a to hneď. - str. 154

V iných prípadoch som zas mala dojem, akoby chcela kniha nabrať hororový podtón, čo sa mne osobne dosť páčilo, pripomenulo mi to Horory na dobrou noc od Horowitza. Ale tu celý účinok napätia zničil štýl písania, vďaka ktorému až kričalo, aké to je neprepracované, čo je rozhodne škoda. Ďalšia vec, ktorá sa mi nepáčila, ale anotácia ma na ňu tak navnadila, je, že kniha sa v skutočnosti ani veľmi nezaoberá medziľudskými vzťahmi a keď aj áno, je to plytké a skoro až povrchné a vôbec nie dobre vystihnuté.

Ale aby som vyzdvihla aj nejaké plusy, kniha mala aj svetlé chvíle. Boli to síce krátke úseky, ktoré ma však natoľko zaujali, že všetko, čo som napísala v riadkoch vyššie, ma razom prestalo trápiť a príbeh som si začala užívať. Len mi je ľúto, že takýchto úsekov bolo málo alebo skončili skôr, ako poriadne začali.

Niekedy len tak sedíš v kresle, pri okne s výhľadom do lesa a rozmýšľaš nad zožltnutými fotkami, nad tými niekoľkými spomienkami, ktoré ti ešte ostali, a v takých chvíľach máš neodbytný pocit, že tvoj život by sa zmestil do jednej krátkej poviedky. - str. 157

Knihu by som asi nemala hodnotiť ako celok, ale naopak keby som sa mala vyjadriť osobitne ku každej poviedke, napísať všetky klady aj zápory, bolo by to na dlho. Z devätnástich poviedok ma však ako jediná upútala akurát jedna s názvom "... ale tie dlhé múry sa tak rýchlo zbiehajú...". Páčila sa mi jej myšlienka, rozprávanie v druhej osobe a celkovo pri nej jedinej som mala pocit, že má hlavu aj pätu.

Asi netreba písať, že sa mi kniha vôbec nepáčila. Čakala som omnoho viac, ako som dostala, najmä keď prihliadnem na to, že sa táto zbierka dostala do finále ceny Anasoft Litera 2010. Ja už po ďalšej autorkinej knihe asi nesiahnem, aj keď som to pred čítaním tejto plánovala. Knihe dávam jeden a pol hviezdičky z piatich, aj to je tá pol hviezdička kvôli práve tej jednej poviedke, ktorá ma naozaj zaujala.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement

Tento blog podlieha autorským právam.