Tabitha Suzuma - Zakázaná láska

24. january 2016 at 12:24 | Lulu |  Recenzie kníh
Autorka: Tabitha Suzuma
Názov: Zakázaná láska
Originálny názov: Forbidden
Séria: -
Diel: -
Vydavateľstvo: Slovart
Rok vydania: 2015
Počet strán: 272

Anotácia:
Ona je krásna a talentovaná. A má sladkých šestnásť. On má sedemnásť a pred sebou skvelú budúcnosť. Lenže sa do seba zamilovali. A... sú súrodenci.
Sedemnásťročný Lochan a šestnásťročná Maya si vždy pripadali viac ako najlepší kamaráti než brat a sestra. Keď sa na nich matka-alkoholička vykašľala, museli rýchlo dospieť, postaviť sa na vlastné nohy a postarať sa o svojich troch mladších súrodencov. Starostlivosť o malé deti, každodenný boj o prežitie i neustále chodenie do školy ich však zblížilo - väčšmi než je pre súrodencov zvyčajné. Až sa napokon do seba zamilovali. Nezáväzný flirt prerástol do spaľujúcej lásky nevedno ako. Lochan a Maya sú si vedomí, že ich vzťah je nevhodný, nesprávny a nemôže za žiadnych okolností pretrvať. No ako sa môžu priečiť niečomu, pri čom cítia, že to tak má byť? Isté je len jedno, láska tak spaľujúca nemôže mať šťastný koniec.
(zdroj)


Obálka: Myslím, že je to skvelá alternatíva, ale originálna čierna obálka sa podľa mňa k obsahu hodí viac.

Môj názor:

Zakázaná láska si pozornosť čitateľov získala z veľkej časti tabuizovanou témou, ktorú nemá každý autor odvahu rozoberať. Témou, o ktorej v bežnom rozhovore ani nezakopnete a keď aj hej, len vyjadríte pocity znechutenia. Tabitha Suzuma však v tejto knihe prelomila ľady a ukázala nám, že každá minca má dve strany.

Na túto knihu som bola dlho zvedavá. Čítala som na ňu rôzne názory, kladné aj záporné, preto som bola trochu skeptická ohľadom jej kúpy a do jej čítania som sa nejako extra nehrnula. Až jedného dňa pri návšteve knižnice som ju tam zbadala. Ani som nad tým nepremýšľala, musela som si ju požičať.

Dej sa točí okolo rozpadnutej rodiny a súrodencoch, ktorí sa ju snažia všetkými silami držať pohromade tak dlho, ako sa len bude dať. Autorka opisuje predovšetkým ich životy, ktoré nemajú práve najľahšie a to, ako sa s nimi snažia vyrovnať.

Pred pár mesiacmi sa všetko zmenilo. Hoci Lochan je až extrémne hanblivý, začali si ho všímať dievčatá v mojom veku, a to ma napĺňa rozporuplnými pocitmi hnevu a hrdosti. Napriek tomu sa nedokáže normálne zhovárať s vrstovníkmi, zriedka sa usmieva a vždy má v očiach ten istý znepokojený pohľad plný smútku. Len doma, keď mladší súrodenci nevystrájajú alebo keď spolu žartujeme a on sa konečne uvoľní, odhalí celkom inú tvár: sklon k pochabosti, široký úškrn s jamkami v lícach, schopnosť uťahovať si zo seba. Aj v týchto prchavých okamihoch však cítim, že v sebe skrýva temnejšiu, nešťastnejšiu stránku - tú, ktorá sa všemožne snaží popasovať so školou, so svetom tam vonku. So svetom, v ktorom sa nikdy necítil vyrovnaný. (str. 26)

Autorkin štýl písania ma príjemne prekvapil. Na každej vete som cítila, že autorka má za sebou už pár kníh a je vypísaná dostatočne na to, aby príbeh dokázala pojať najlepšie, ako vie. Jediný problém, s ktorým som musela celý čas bojovať, bol ten, že ak sa do knihy nedokážete poriadne začítať, pravdepodobne si so štýlom nesadnete, pretože sa budete musieť cez niektoré pasáže alebo dokonca strany prehrýzať ako ja.

Postavy boli z môjho pohľadu vykreslené veľmi realisticky. Oceňujem, že sa autorka zamerala najmä na ich psychiku a vnútorné boje, ktoré opísala naozaj bravúrne. Nemala som problém veriť jej každé jedno slovo. Čítala som už mnoho kníh, ale Lochan je jedna z mála postáv, v ktorej som sa v každom ohľade videla, preto mi aj oveľa viac prirástol k srdcu ako Maya. Určite na to malo vplyv aj to, že zápasil so sociálnou fóbiou a ako všetci viete, ešte som nenatrafila na knihu, ktorá by tento problém dostatočne realisticky opísala. Až kým neprišla táto.

Zdá sa mi, že teraz je tá správna chvíľa. Chcem mu niečo povedať, niečo ako: Je to len divadielko. Každý niečo predstiera. Kit sa síce obklopil deckami, ktoré autoritám pľujú do tváre, ale aj ony sa boja - ako všetci ostatní. Posmievajú sa druhým, vyberajú si samotárov, aby zabodovali. Nie som o nič lepšia. Navonok sebavedomá a komunikatívna, ale väčšinu času premrhám tým, že sa smejem na vtipoch, ktoré nie sú smiešne, hovorím veci, ktoré si nemyslím - a to len preto, lebo sa snažím o to, čo každý: zapadnúť, ako sa dá, tváriť sa, že som ako ostatní. (str. 27)

Zatiaľ to znie celkom dobre, že? Naozaj nechápem, kde nastala chyba, keď som už po päťdesiatich stranách musela knihu odložiť, lebo ma nebavila. Nešlo o dej, nešlo o postavy, nešlo o štýl (dobre, o ten trochu), jednoducho si ma kniha nedokázala k sebe pripútať, nedokázala ma dostatočne zaujať, aby som chcela vedieť, čo sa stane ďalej.

No aj napriek tomu ak by kniha pokračovalav podobnom duchu, asi by sa mi stále páčila. Približne po polovici knihy, keď si už hlavní hrdinovia začali pripúšťať, čo k sebe cítia, sa to však pokazilo. Odvtedy to bolo len o tom istom: nemôžu byť spolu, lebo je to zlé, a na ďalšej strane sa už spolu bozkávali. Možno to neviem pochopiť, lebo som zamilovaná tak naozaj nikdy nebola, ale tu mi to prišlo, akoby si za to, čo sa stalo vlastne mohli samy, lebo sa nevedeli uspokojiť s tým, čo majú a stále chceli viac. Navyše to aj tak bolo predvídateľné a čitateľ hneď vedel, ako sa to skončí.

Len čo zazvoní, vyskočím z lavice medzi prvými. Prechádzam uličkou a mám pocit, že všetci spolužiaci hľadia na mňa. Vidím sa ich očami: chalan, ktorý sa vždy zašije do zadného radu a s nikým sa nerozpráva, ktorý cez prestávku sedáva sám na schodoch pred školou a hrbí sa nad knihou. Chalan, ktorý sa nevie zhovárať s ľuďmi a iba krúti hlavou, keď ho vyvolajú, ktorý sa nikdy do ničoho nezapája. Za tie roky sa naučili, že je lepšie nechať ma na pokoji. Keď som sem nastúpil, každý ma podpichoval, uťahoval si zo mňa, ale nakoniec ich to prestalo baviť. Občas prišiel niekto nový a snažil sa so mnou komunikovať. Aj ja som sa snažil, naozaj. No keď vám niekto odpovedá jedným slovom, keď vás stále zrádza hlas, nemôžete nič urobiť. Ani oni. (str. 32)

Ku koncu kniha nabrala konečne spád a stránky mi zrazu začali ubiehať oveľa rýchlejšie, a ani som sa nenazdala a bola som na konci, ktorý ma emočne zdeptal. Počas celej knihy som nevyronila ani slzu, ale tu som k tomu mala dosť blízko. Vedela som, ako to dopadne, pretože sa mi podarilo si to vyspoilerovať, keď som si pozerala počet kapitol (hlúpa Lulu!) a hoci sa mi to tam hodilo, bolo to tiež pre mňa sklamaním. Mala som z toho dojem, že autorka už netušila, ako inak by to mohla ukončiť.

Zakázaná láska rozhodne nie je tým najlepším čítaním pod slnkom, ale nemôžem tvrdiť, že to bola úplná strata času. Kniha mi predsa len niečo do života dala a to, že puto súrodencov dokáže aj nemožné. Je len škoda, že autorka sa rozhodla viac venovať láske medzi súrodencami ako tomuto. Možno by som potom dala aj iné hodnotenie. Takto sú to len tri hviezdičky z piatich.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 m m | 28. january 2016 at 21:22 | React

Veľmi sa mi páči tá kniha podľa toho ako ju opisuješ. Čo si myslíš o osobe charakterizovanej podobne ako je Lochan v tom citáte? Príde mi, že si veľmi zaujímavá osoba, rád by som si prečítal viac článkov o tebe.

2 Lulu Lulu | Web | 1. february 2016 at 15:56 | React

[1]: Potom by si si ju mal prečítať, možno sa ti zapáči viac ako mne. :)
Nuž, môj názor na osobu podobnú Lochanovi by bol asi príliš subjektívny, keďže som sa s ním vedela takmer vo všetkom stotožniť.

3 m m | 4. february 2016 at 21:02 | React

To je zaujímavé, lebo aj ja sa s jeho opisom úplne stotožňujem.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement

Tento blog podlieha autorským právam.