Pisateľ - kto ním je a kto nie?

16. september 2016 at 19:43 | Lulu |  Úvahy
Pred pár mesiacmi som čítala knihu, v ktorej ma zaujala jedna konkrétna časť o písaní a o tom, kto vlastne pisateľom je a kto nie. Predtým, než vám však predostriem svoj názor na vec, vám sem tú časť dám - v originálnom znení, ale pre istotu aj v amatérskom preklade pre tých, ktorí nie sú až tak zruční v angličtine. A zároveň si tým aspoň vyskúšam, ako by mi to s tým prekladaním šlo. Vopred sa ospravedlňujem za akékoľvek chyby, kostrbaté vety alebo iné nejasnosti.


The books were my bibles, my go-to fix-it helpers when I was personally lost or needed solutions for troubled clients. I'd been dreaming of writing one for the past ten years but had never gotten any further than sitting at my desk and turning the computer on, ready, wired to tell my story, only to end up staring at the white screen and the flashing icon, the blankness before me mirroring my creative flow.
My sister Brenda said I was more interested in the idea of writing a book than actually writing it, because if I really wanted to write, I just would, every day, by myself, for myself, whether it was a book or not. She said a writer felt compelled to write whether they had an idea or not, whether they had a computer or not, whether they had a pen and paper or not. - Cecelia Ahern: How to fall in love, str. 13, 14

Voľný preklad:

Knihy boli mojou bibliou, mojím riešením na všetko, keď som sa cítila stratená alebo som potrebovala riešenie pre klientov v núdzi. Posledných desať rokov som snívala o napísaní vlastnej knihy, ale nikdy som sa nedostala veľmi ďaleko. Vždy som si len sadla za stôl a zapla som svoj počítač, pripravená a nakopnutá rozpovedať svoj príbeh, no vždy to skončilo pozeraním na bielu obrazovku a blikajúci kurzor, prázdnota odrážajúca môj vlastný kreatívny prúd.
Moja sestra Brenda hovorí, že sa mi viac páči myšlienka napísania vlastnej knihy ako jej ozajstné písanie, pretože ak by som tak veľmi chcela písať, proste by som písala, každý deň, sama od seba a sama pre seba, či už by sa jednalo o knihu alebo nie. Hovorí, že pisateľ sa cíti prinútený písať bez ohľadu na to, či má nápad, počítač, papier a pero alebo ani jedno z toho.

Pri čítaní tejto časti som začala spochybňovať, či sa vôbec môžem nazývať pisateľkou. Pretože rovnako ako hlavná hrdinka tejto knihy, ani ja to nemám s písaním veľmi rozdielne. Oveľa radšej než píšem napríklad premýšľam nad príbehom (poznáte to tak, že vám neodpovedám na otázky a o polnoci sa prechádzam po izbe ako tiger v klietke, akoby som sa snažila dobehnúť svoje myšlienky). A áno, často tiež premýšľam nad tým, ako to raz celé dám do Wordu a aké to bude úžasné vo finálnej podobe. A potom si sadnem za počítač, dostanem zo seba pár slov, niekedy kapitol, ale zrazu to vôbec nejde tak ľahko, ako som si myslela. Možno je to sčasti obmedzeným časom na písanie, ale prečo potom nepíšem, keď ten čas mám a miesto toho robím samé hlúposti na internete?

Nikdy som o tom takto nepremýšľala, ale za seba môžem povedať, že sa mi naozaj viac páči myšlienka písania ako jeho skutočné písanie. Síce píšem a píšem rada, ale nie je to tak, že si neviem predstaviť svoj život bez písania. Iste, zrejme by mi to trochu chýbalo, ale nebola by to taká tragédia ako keby som napríklad nemohla čítať. Chápete, čo tým chcem povedať? Necítim potrebu písať. Všetky tie príbehy by mohli naďalej žiť len v mojej hlave a ja by som s tým bola úplne v pohode.

Takže môžem sa nazývať pisateľkou, ak nežijem písaním? Na základe toho, čo som vám teraz napísala si možno myslíte, že odpoveďou je nie. Ale aké by potom bolo pomenovanie pre takých ako som ja, ktorí píšu len keď majú náladu (čo nebýva veľmi často)? Podľa mňa jednoducho neexistuje len jeden správny typ pisateľa - taký, akého opisuje Brenda v ukážke. Podľa mňa každý, koho to nejakým spôsobom ťahá k písaniu, či už pravidelne alebo raz za čas, každý z nás je pisateľom. Nezáleží na tom, koľko ste toho napísali, kam až ste to dotiahli so svojím príbehom/knihou, pretože písanie nie je žiadna súťaž, v ktorej sa musíte s druhými predbiehať. Dôležité je písať, lebo vás to baví a keď vy sami chcete, aj keby to znamenalo, že za rok napíšete len jednu jedinú kapitolu.

Súhlasíte so mnou alebo zastávate iný názor na to, kto je pisateľom?

 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 marek marek | Email | 18. september 2016 at 21:17 | React

Úplne súhlasím. Raz som čítal o jednom autorovi, ktorý mal prestávku medzi 2 knihami aj 15 rokov. Nemajú ho teraz nazývať pisateľom, keď netvoril pravidelne? Myslím, že každý, kto tvorí vlastné texty akokoľvek často sa môže nazývať pisateľom.

2 Mony Mony | Web | 19. september 2016 at 9:54 | React

Páni, akoby som čítala sama o sebe a normálne ma tá ukážka vyľakala O_O , pretože sa týka i mňa. Aj ja mám rozpísaný príbeh, no radšej ako písanie si ten príbeh tvorím v hlave a keď už som z toho nadšená, že to konečne i napíšem...nuž, príde blog a mám po písaní :-( Nechápem, prečo sa to deje a často som z toho na prášky :-| 8-O No zastávam tvoj názor a úplne s tebou súhlasím. Je viacero druhou pisateľov a každému vyhovuje iný prístup k písaniu. Najdôležitejšie je, že je v tom láska a chuť tvoriť a ak to človek napíše o dva, o tri, o desať rokov...kašľať na to, hlavné je, že ho to baví, no nie? Presne ako si napísala, nie je to predsa žiadna súťaž :-)

3 Lulu Lulu | Web | 25. september 2016 at 21:24 | React

[1]: Presne tak. :)

[2]: Ver tomu, že aj ja som pri tej ukážke zostala zarazená, a preto vlastne vznikol aj tento článok. Tiež ma často vytáča, že nie som schopná proste sadnúť za počítač a písať. S každým pribúdajúcim rokom, čo už píšem Kliatbu minulosti si hovorím, že sa naučím pravidelnému písaniu a konečne raz vo svojom živote aj niečo dokončím, ale po každý raz to dopadne rovnako. Nechápem, ako to niektoré autorky robia, že čo rok, to napíšu novú knihu, pre mňa je také niečo úplne nepredstaviteľné. :D
Presne to som týmto článkom chcela povedať. :) Želám ti veľa šťastia a trpezlivosti s písaním tvojho príbehu a verím, že sa ti jedného dňa podarí ho dopísať. :) Tiež dúfam, že raz si ho budeme môcť prečítať aj my ostatní, najlepšie v podobe hmotnej knižky. :)

4 Executor Executor | Email | Web | 27. september 2016 at 19:49 | React

Neviem, ten výrok šiel dosť mimo mňa. Vôbec nerozumiem čo záleží na tom, či si konkrétnym jedným slovom budem definovať seba alebo vôbec nie. Aký je v tom rozdiel? Ja žiaden rozdiel nevidím. Tiež napr. neviem, prečo sa ľudia sami označujú za umelcov - nemalo by to ostatným byť úplne jasné pri pohľade na kvalitu ich diela? :-)

5 Lulu Lulu | Web | 6. october 2016 at 16:23 | React

[4]: Možno skutočne nezáleží na tom, či sa človek sám označí za pisateľa alebo nie (hoci je v ľudskej povahe chcieť sa niekam zaradiť), no mne skôr išlo o to, aby sa pisateľ ustavične neporovnával s druhými, nepovyšoval ich schopnosti nad tie svoje a jednoducho tvoril aj naďalej. Veľmi dobre totiž poznám situáciu, keď vidím, ako ostatní napredujú so svojou knihou a potom sa pozriem na svoju neschopnosť písať a cítim sa demotivovaná. Preto som týmto článkom chcela najmä povzbudiť iných pisateľov, ktorí sa občas cítia rovnako. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement

Tento blog podlieha autorským právam.